Demokraciu (demokratický politický systém) tvorí na jednej strane určitý inštitucionálny a právny rámec a na druhej strane určitá politická kultúra.

Inštitucionálny rámec tvorí sústava mocenských orgánov, ktoré predstavujú jednotlivé vzájomne oddelené a nezávislé zložky moci: zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Ich nezávislosť by mala byť zabezpečená jednak formou ich ustanovenia (voľbou, menovaním), dohľadom nad ich činnosťou prostredníctvom špeciálnych kontrolných mechanizmov a napokon aj verejnou kontrolou prostredníctvom médií, mimovládnych organizácií alebo občianskych iniciatív.

Všetky mocenské orgány musia fungovať na základe princípov právneho štátu, ktorými sú legalita, právna istota, rovnosť pred zákonom, efektívny prístup k spravodlivosti a možnosť účinnej nápravy (a reverzibility) rozhodnutí. Takisto musia fungovať na základe premisy, že existujú určité neodňateľné oprávnenia prináležiace všetkým ľuďom (ľudské práva), zaručujúce ich slobodu, rovnosť, dôstojnosť a spravodlivé zaobchádzanie. Tieto sú zakotvené v ústave a zákonoch a ich výkon musí byť garantovaný štátom.

Demokracia je „vláda ľudu“. Keďže priama demokracia, aká bola v starovekých Aténach je prakticky ťažko uskutočniteľná mimo menších komunít a má aj iné úskalia, moderná demokracia je založená na reprezentatívnom vládnutí, čiže vládnutí prostredníctvom volených zástupcov a zástupkýň. Vláda ľudu sa realizuje predovšetkým prostredníctvom zákonodarnej moci. Tá môže mať niekoľko úrovní – na celoštátnej úrovni je to parlament (v našom prípade Národná rada Slovenskej republiky), na nižších úrovniach sú volené samosprávne orgány – župné a obecné zastupiteľstvá v samosprávnych krajoch, mestách a obciach.

Keďže demokracia je vláda ľudu, mohlo by sa zdať, že najdôležitejšou mocou v demokracii je moc zákonodarná. Takýto pohľad je však zjednodušením. Každá nekontrolovaná moc môže byť zneužitá, proti záujmov menšinových skupín či jednotlivcov, ale aj proti záujmom ľudu
ako celku. Aj zákonodarná moc musí byť určitým spôsobom obmedzená – tými obmedzeniami sú pravidlá právneho štátu a systémom vyvažujúcich a kontrolných mechanizmov. Preto aj súdna moc je výrazom suverenity ľudu, lebo bráni zneužitiu moci zo strany ostatných mocenských orgánov. Suverenitu ľudu musí rešpektovať aj výkonná moc tým, že umožní fungovanie rôznych mechanizmov občianskej participácie a tým, že vykonáva svoje funkcie transparentne, pod dohľadom verejnosti („ľudu“).

Moderná demokracia sa často nazýva liberálnou, lebo princíp suverenity ľudu (v podmienkach všeobecného volebného práva, keď má každý dospelý občan naozaj reálnu možnosť ovplyvniť politické procesy) vyvažuje princípom rešpektu k slobodnej voľbe a k slobode jednotlivca (z lat. libertas = sloboda). Podstatným znakom liberálnej demokracie je možnosť nenásilnej zmeny vlády prostredníctvom slobodných volieb. Slobodu voľby zaručuje jednak princíp politického pluralizmu, teda voľnej súťaže politických organizácií (strán, hnutí) o získanie moci, jednak ostatné občianske a politické slobody – napr. sloboda názoru a prejavu, právo rozširovať a prijímať informácie, sloboda zhromažďovania a združovania – ktoré zaručujú, aby súťaž bola naozaj slobodná.

Voľby sú veľmi dôležitým mechanizmom zaručujúcim reprezentatívnosť vládnutia. Volebné pravidlá a pravidlá volebnej kampane patria medzi najdôležitejšie nástroje politickej súťaže. Niekedy sa môžu zneužiť na to, aby zabezpečili víťaznej strane či koalícii strán značne väčší podiel na moci, než aký by jej prináležal na základe skutočnej voličskej podpory. Zákonom zakotvujúcim volebné pravidlá sa preto venuje spravidla veľká pozornosť, v mnohých štátoch sa prijímajú aj kvalifikovanou (ústavnou) väčšinou.

Vo voľbách súťažia medzi sebou o moc politické strany. Politické strany často kategorizujeme ako demokratické a nedemokratické, alebo aj „systémové“ a „nesystémové“. Väčšinou tým vyjadrujeme súd o tom, či uvedené strany rešpektujú pravidlá liberálnej demokracie, či sa pohybujú v rámci jej systému, alebo či princípy liberálnej demokracie popierajú. Hranica toho, kedy je „nesystémová“ politická strana ešte znesiteľná a tolerovateľná v medziach rešpektu k slobode prejavu a názoru, a kedy je nutné ju už zakázať, lebo svojím dlhodobým pôsobením vážne deštruuje demokraciu ako takú, je veľmi citlivá a tenká. Dokazuje to napríklad aj niekoľkoročná história jednej z takýchto strán na Slovensku.
V rámci domény „systémových“ strán politologická literatúra rozdeľuje politické strany buď podľa lineárneho spektra „ľavica, stred, pravica“, alebo precíznejšie podľa kruhového spektra „krajná ľavica (komunisti), socialisti a zelení, liberáli, kresťanskí demokrati a konzervatívci, krajná pravica (nacionálni populisti)“.

Inštitúcie a mechanizmy sú veľmi dôležité ako jedna zo záruk dodržiavania pravidiel. Avšak bez hodnotového naplnenia, ktoré sa prejavuje v politickej kultúre či už vládnucej moci, alebo aj voličstva, ostávajú len prázdnou formou.

Moc musí byť schopná sebareflexie a samoregulácie. Musí byť pripravená konať zodpovedne, musí byť schopná sa dobrovoľne obmedziť a vystaviť verejnej kontrole. Akonáhle sa politické sily dostanú k reálnej moci, musia si uvedomiť, že zastupujú všetkých obyvateľov štátu, nielen svojich vlastných voličov. Okrem naplnenia parciálnych cieľov sa musia snažiť predovšetkým o celospoločenské blaho. Princíp „víťaz berie všetko“ nie je princípom demokratickým. Demokratická politická súťaž nemá byť bojom, kde sú dovolené akékoľvek prostriedky a kde „víťaz berie všetko“. Aj vládnuca moc sa musí sa správať aj voči politickej či inej opozícii s rešpektom, ktorý by očakávala, ak sa do opozície dostane ona.

V demokracii je suverénom, primárnym držiteľom moci ľud („vláda ľudu“). Zodpovedné nakladanie s mocou je preto požiadavka, ktorá platí aj pre samotných voličov. Tak, že sa zúčastnia volieb, vyberajú si zodpovedne, na základe racionálneho zhodnotenia ponúknutých možností a využívajú aj iné nástroje a mechanizmy občianskej participácie.